Úryvok z románu Obruče

SPALA ZLE, NEPOKOJNE A PODCHVÍĽOU SA CHODILA POZERAŤ NA HODINY.
Ráno vstala niečo pred piatou, spotená a unavená. Prešla po byte. Jej predtucha sa naplnila.
Pomyslela si: Už odišiel!
Vedela, že ten čas jeho odchodu príde, ale aj to, že sa zo svojej cesty vráti.
„Som si istý, že neodíde natrvalo,“ – povedal jej pred časom doktor Smutný.
Natrvalo pre ňu znamenalo smrť. Čo znamenalo natrvalo pre doktora Smutného? To sa nedozvedela. Len tušila, že tým natrvalo myslí, že v nijakom prípade nejde o smrť. Určite bol presvedčený, že Daubner nepatrí medzi ľudí, ktorí by si dokázali siahnuť na život a tak smiešne odísť! Ale čo on mohol o ňom vedieť, napadlo jej a ešte jej napadlo, že mu nepovedala, Miško, my to dieťa naozaj čakáme!
Pozrela sa do zrkadla. Po starobe ani stopy. Ani po vráskach.
„Páčim sa mu? Ak sa mu nepáčim, prečo mi to nepovie?“ – šepkala a nakoniec dodala: „Som skutočne veľmi naivná! No a čo?“ – mykla plecom. „Naivní ľudia sú tiež ľudia!“ – zasmiala sa širokým príjemným úsmevom. Zuby mala bez jediného kazu.
Zajedla si, zaliala čiernu kávu a snažila sa zo všetkých síl ovládať. Pri káve si prezerala staré fotografie. Niektoré ju rozosmiali, pri iných zosmutnela. Výsledkom bolo, že ju preniesli z reálneho sveta do iného sveta a nebola taká stratená sama v sebe ako ráno a navyše ani taká spotená a unavená. Na jednej z fotografií stál Michal ako nejaký kulturista s rukami v bok a vypínal hruď ako len vládal. Práve táto fotografia ju prinútila zamyslieť sa nad tým, aký je človek krehký tvor. Navonok mocný a zdravý, vo vnútri sa s ním čosi deje, čo je ťažké odhaliť a u Michala to bolo naozaj ťažké odhaliť.
„Monika, ak robím niečo, čomu nerozumieš a čo je mimo, ver, že je to aj mimo mňa samotného a ja sám tomu nerozumiem. Ono to odrazu príde a existuje a ja si s tým neviem poradiť,“ – povedal jej pred niekoľkými mesiacmi.
„Nič takého, s čím by si si nevedel poradiť, predsa nejestvuje,“ – povedala.
„Ale áno, jestvuje a vtedy som akýsi iný, rozumieš?“
„Nerozumiem, Miško.“
„Dobre, ale vtedy ber na mňa ohľad. Snaž sa na mňa pozerať tak, akoby mi nič nebolo...“
„Vtedy zavolám lekára, dobre?“ – skočila mu do reči.
„Stačilo, drahá, predbiehame udalosti a to nie je zdravé,“ – povedal a usmial sa.
Nevedela, že už vtedy, práve v tých chvíľach, potreboval pomoc. Nemohla vedieť, nakoľko sa ovládal, že dosť dobre zakrýval poryvy svojho vnútra. Nemala ani tušenia, že niekoľko týždňov predtým stretol priateľa z mladosti. Pohľad naň ho vyviedol z miery. Chvel sa na celom tele, kráčal prihrbený, v očiach potiahnutých bielym povlakom vládol strach...
„Milan!“
„Ty si, Mišo?“
„Ja som...
Preboha, čo s tebou porobili? Pamätám si ťa ako zdravého a mocného chlapa!“
Rozhovorili sa a Michal sa dozvedel, že Milana pichá v hlave, stráca orientáciu a niekedy mal pocit, že je rozdvojená osobnosť a bojí sa už aj vlastnej ženy, ktorá mu vyhradila miesto v kúte kuchyne.
„Čítam veľa literatúry o tej mojej chorobe a nepomáha...“
„Si hypochonder! Vyber sa do lesa a ak potrebuješ, porozprávaj sa bárs sám so sebou.“
„Hanbím sa rozprávať sám so sebou a do lesa sa bojím ísť...“
„Čo potom vlastne odo mňa chceš?“
„Poraď mi...“
„Sám si musíš... Sám musíš urobiť prvý krok, chápeš?“
„Nie...“
„Nie som psychiater, ani nijaký iný ater, ale domnievam sa, že tvoja osobnosť je načisto zmenená. Posral si si život už vtedy, keď si otca začal zatvárať do chlieva a dával mu pomyje...“
„Sviňa! A sviniam pomyje!“ – oči mu nečakane zasvietili. „Ako si to môžeš pamätať?“
„Si bratranec mojej ženy,“ – povedal ustúpiac o krok. „A vravím ti, začni sám od seba. Bež do hôr a nie medzi ľudí...“
„My ideme na dovolenku do Talianska,“ – ozval sa previnilo Milan.
„Maj sa teda dobre,“ mávol rukou a bez obzretia kráčal ulicou a na chrbte dlho cítil Milanov pohľad. Cítil ho dlho aj potom, keď zabočil za roh a ešte aj doma...
Zložila fotografie, odložila prázdnu šálku a pripravovala sa na odchod do práce dúfajúc, že sa jej v priebehu dňa ozve. Nebolo jednoduché odísť a nevedieť, čo je s manželom. Či chcela, alebo nie, mala strach. Nahovárala si, že nemôže ísť o strach, ale bol tostrach, ktorý ju prenasledoval a s ktorým podvedome žila. Neraz sa rozprávali o rozvode, ale zakaždým došli k tomu, že rozvod by bol pre nich nevyhovujúci a to nielen čo sa týka finančných záležitostí. Milovali sa a teraz odrazu čakali dieťa, ktoré chcela práve Monika a čo chcela, to dosiahla.
S povzdychom opustila byt a vyšla na ulicu.
Michal Daubner stále sedel na brehu rieky. Pozoroval už druhého rybára, ktorý mu pripadal neohrabaný, nestabilný, akoby mal namiesto krehučkej muškárskej udice v rukách palicu...
„Berú, berú?“
„Čo vás do toho? Hľaďte si svojho!“ – odvrkol muž z vody a náhlivo sa brodil na druhú stranu.
Natiahol sa do trávy hútajúc, či má ešte dnes zabehnúť na tú stavbu, alebo či má počkať. Nemusel pracovať, na účte mal toho dosť.
„Nemusím pracovať, Monika, no chcem pracovať už len pre ten pocit, že pracujem, rozumieš? Ja viem, zo všadiaľ ujdem, ale to neujdem sám... to ma ktosi jednoducho vyhodí a ja potom odídem, rozumieš?“
Rozpamätal sa na tieto slová...
„Päť... desať, baran... a to je akási známa tvár... kôň... drak?“ – šepotal pozerajúc sa na oblaky. Plávali pomaly a pokojne. Rovnako pokojná bola hladina rieky. Podchvíľou ten relatívny pokoj narušil čľapot. To sa ryba vyhodila za muchou. Nadvihol sa na lakte. Preboha, opäť rybár, pomyslel si.Tento nekráčal vodou, ale po brehu a bol starý a unavený.
„Môžem?“
Nečakal na odpoveď a posadil sa. Z vrecka vytiahol dokrčenú cigaretu a pripálil si ju. Mlčky fajčil a aj on hľadel na hladinu rieky.
„Pytliakov nakáňam,“ – povedal konečne. „Za mojich mladých čias sme toľko tých darebákov nemali,“ – dodal a odpľul si. Slina sa zastavila na steble trávy, pohojdala sa a steblo ohla. „Oddychujete?“ – vyslovil zbytočnú otázku.
„Milujem túto rieku a niekedy k nej prídem a len tak sedím a pozerám,“ – povedal Michal.
„Vyrástol som pri tejto rieke, poznám ju ako málokto,“ – starký bol zhovorčivý. Len nepokojné zelené oči sliedili po okolí. Občas sa pomrvil a bol pripravený vyskočiť a rozbehnúť sa za pytliakom. Ktovie, či by vládal. „A to vy nepracujete?“ – dodal s úškrnom.
„Občas pracujem, občas nie,“ – povedal popravde.
„Pamätám si časy, keď každý musel pracovať...“
„To viete, ujo...“
„Viem, synak. Všelijako je dnes, ale keď sa pracovalo, nebolo toľko pytliakov, tak veru...“ – povedal. „O niekoľko dní prídu dažde a voda podrastie,“ – dodal s vážnou tvárou.
Bola plná vrások a premýšľal, s akým človekom to vlastne vedie rozhovor. Vyšlo mu, že ten má skúseností na rozdávanie, ale nikto ho nechce počúvať, lebo je starý. Sedemdesiat, alebo viac rokov. Ktohovie.
„Pôjdem, synak, pôjdem,“ – zdvihol sa s ťažkým povzdychom.
„Ešte ste nemuseli...“
„Najprv musíš poriadne vytriezvieť, synak, a spamätať sa,“ – povedal.
Odišiel a Daubner si zahanbene ľahol opäť na trávu a hútal nad tým, ako je možné, že ho odhalil.
Nespúšťal zrak z mužovho chrbta. Držal ho rovno vystretý, krok mal pevný a istý.
„Čo mám pevné a isté ja?!“
O niekoľko dní prídu dažde a voda podrastie, zopakoval si slová starého muža a informácia ho potešila. Ľudia od rieky sa nezvyknú mýliť, napadlo mu a vedel, čo bude o niekoľko dní.

mail: frantisekpiljar11@gmail.com
mobil : 0907 186 100

Moje knihy s venovaním a autogramom nekúpite v žiadnom kníhkupectve.
Môžete si zakúpiť knihy na dobierku. Cena je 10,00€/ks + poštovné.